Dejiny demokracie a občianskej spoločnosti na Slovensku po roku 1989 sú do značnej miery poznačené post-disidentským naratívom príklonu k tzv. liberálnemu konsenzu, Europeizácie a ekonomickej marketizácie. Z tohto pohľadu možno pomerne jednoznačne interpretovať jednotlivé obdobia a vlády ako buď prodemokratické alebo nedemokratické. Napriek značnej dávke opodstatnenosti je takýto prístup normatívny a veľmi málo vypovedá o procesoch a aktéroch či aktérkach ktorí a ktoré zastávali politické pozície formujúce politický vývoj na Slovensku po roku 1989. Príspevok sa zameriava na historizáciu východísk a pozícií politických subjektov, ktoré aktívne spoluvytvárali prostredie autentických konfliktov a stratégií nielen v politickej, ale aj ekonomickej a kultúrnej oblasti. Ide najmä o Verejnosť proti násiliu a subjekty hlásiace sa k jej odkazu v priebehu deväťdesiatych a nultých rokov, či naopak zoskupenia, ktoré aspoň v diskurzívnej rovine nadväzovali na odkaz Hnutia za demokratické Slovensko. Doterajší dôraz, najmä v (česko)slovenskej historiografii, na analýzu príčin rozdelenia Česko-Slovenska zatieňoval skúmanie etablovania demokracie, občianskej spoločnosti či nacionalizmu a ich komplexnejšie prejavy v post-socialistickom období. Slovenská skúsenosť pritom predstavuje bohatý priestor pre problematizáciu stredoeurópskych populizmov či všeobecnejšie, legitimity liberálnej demokracie, ktoré vo veľkej miere vykresľujú ich vývoj cez zjednodušenú prizmu binarity. Príspevok sa snaží túto binaritu narušiť a dejiny demokracie a občianskej spoločnosti dynamizovať. Zámerom príspevku je aj poukázať na prínosy štúdia dejín demokracie, ako aj tézovito upozorniť na niektoré problémy, ktoré v súvislosti s týmto zámerom vyvstávajú.