Prvá československá republika bola štátom zrodeným z modernej vojny, v ktorej tieni aj skolabovala. Pre pochopenie jej existencie je preto dôležité sledovať vzťah vojenstva a širšej spoločnosti. Jedným z užitočných nástrojov je výskum postavenia profesionálneho dôstojníckeho zboru. V období masových armád hrajú dôstojníci z povolania kľúčovú rolu v organizácii a príprave obyvateľstva na ozbrojený konflikt. Sú preto častým objektom výskumu militárnej sociológie a sociálne orientovaných historických prác, reprezentovaných výskumom habsburského dôstojníckeho zboru z pera Istvána Deáka. Ortodoxné sociálne dejiny, dnes už metodologicky nepostačujú na osvetlenie fenoménu akým bolo vnímanie medzivojnového dôstojníctva. Prestíž, česť a spoločenské postavenie neboli a nie sú objektívne dané veličiny, ale konštruované hodnoty. Na ich formovaní sa ako významní aktéri podieľali práve dôstojníci, často vedome sa snažiaci presadiť sa v spoločnosti. Aplikácia kultúrne-historických prístupov nám umožňuje tieto procesy zachytiť. Armáda bola žijúca inštitúcia s vlastnou kultúrou, ktorá nastavovala symbolické rámce ako boli problémy vnímané, interpretované a procesované. Dôstojníci tvorili dôležitú subkultúru, ktorá sa musela vyrovnávať s novými kontextami proklamovane demokratickej armády, ako aj svojim posthabsburským dedičstvom a realitou totálnej inštitúcie. Postavenie dôstojníka ako reprezentanta ideálu hegemónnej maskulinity bolo otrasené. V spoločnosti bolo jeho miesto intelektuálne prehodnotené aktérmi formujúcimi verejný diskurz. A až aplikácia prístupov dejín emócií nám odhaľuje, nakoľko zásadné boli pre dôstojníkov pocity ako česť, hrdosť, alebo frustrácia. Cieľom príspevku je ilustrovať možnosti prístupov snažiacich sa o zachytenie často efemérneho vzťahu sociálnej skupiny k širšej spoločnosti s využitím metodologického dedičstva kultúrneho obratu. Vzhľadom na jeho matériu chce tiež poukázať na produktivitu sociokultúrnych prístupov v militárnej problematike.